Autor je komentátor portálu noviny.sk
Mentálny proletariát víťazne pochoduje troskami nedopečených hlinených inštitúcií, ktoré rozdupal Igor Matovič. Rovno na smetisko dejín.
Vládnuca ochlokracia sa správa, ako keby nemalo byť zajtra alebo prinajmenšom akoby už nikdy nemali byť voľby.
To by aj dávalo zmysel, ambície Roberta Fica sú celkom nepokrytecky autoritárske, lenže keď už chcete byť tyranom, bárs aj pomenej výkonným, stále potrebujete na tyranizovanie aj nejaký štát.
Sedliacke povstanie
Vo svojej podstate to nie je nič nové. Zo slovenských volieb ešte nevzišiel víťaz, ktorý by sa ku krajine nesprával ako feudál k dobytému územiu.
Verným spolubojovníkom rozdával štedrý podiel z koristi a prideľoval léna, nepriateľom strpčoval život, pospolitý ľud však považoval za súčasť živého inventára, ktorý bol predsa len užitočnejší živý než mŕtvy.
Tentoraz to viac pripomína úspešné sedliacke povstanie.
Luza vyhnala pánov, vodcovia si zabrali paláce. Páči sa im v nich, hoci stále nepoznajú rozdiel medzi polievkovou misou a nočníkom. Oboje je pekné, biele, lesklé, z porcelánu, krásne v tom cinká strieborná lyžica. Kočišovu parádnu livrej si zdobia brošňou niekdajšej panej domu a k tomu si obúvajú pánove pohodlné mäkučké papuče.
S neukojiteľnou chuťou vyžierajú špajzu a plienia vínnu pivnicu, ktoré im pripadajú bezodné. Na poliach však nikto neseje ani nežne a dobytok kape v maštali od smädu, lebo pán je mŕtvy a sedliak je teraz pánom, na robotu akosi nik nezostal.
Bez ohľadu na svoj sebaobraz Robert Fico nie je žiaden veľký dobyvateľ. Parazituje na neduživom, smrteľne vyčerpanom organizme bez imunity hodnej zmienky, a až ho zabije, spolu s ním biedne zhynie. Aj vo veľkomaďarských učebniciach dejepisu z neho zostane iba stručná poznámka pod čiarou: „Hasznos idióta.“ (užitočný idiot)
Život zlacnel
Pokazené hodiny, ktoré stoja, dvakrát denne ukazujú presný čas. Súčasná slovenská vláda by dokázala dvakrát denne presne načas pohnúť ručičkami, aby sa tak nestalo ani omylom.
Pri počte rozhodnutí, ktoré jej členovia prijímajú, by už štatisticky, rýdzo vplyvom náhodnej chyby mala aspoň jednu vec urobiť správne. No nie, tejto garnitúre sa podarilo chaotické diletantstvo Igora Matoviča zdokonaliť na skutočné remeslo a občas k nemu pridať aj onú ťažko definovateľnú božskú iskru, ktorá ho povyšuje na umenie.
V niektorých prípadoch to nemusí byť nutne na škodu veci, len si treba pripomenúť, že predmetnou vecou je zrýchlená transformácia nedorobenej fejkovej demokracie na plnokrvnú autokraciu. Trebárs taký rozklad kultúrnych inštitúcií je vysoko produktívny, pretože národy s vyššou kultúrou horšie tolerujú vládu luzy.
Martinu Šimkovičovú však úspešne dobieha Zuzana Dolinková a nejaké zdravotníctvo potrebujú aj štáty ako Rusko či Severná Kórea. Problém nie je v tom, že akože politička s výučným listom zo slovenského práva nevie, kto bol Bram Stoker, alebo jej prosto len nepripadá nevkusné na hematológii citovať z Draculu. V tom sú so svojím voličom zajedno.
Preňho bude problematické, až mu niekto blízky zbytočne zomrie pre drobné kšefty kamarátov ministerkiných kamarátov, za aké by sa poriadny politik ani neobťažoval ráno vstávať z postele. Cena slovenského života, na rozdiel od ceny potravín, významne klesla.
Veľa a veľa veľa
Takto by sa dalo ísť rezort po rezorte, na čo rozsah tohto textu nestačí. Povodne, zákaz vakcín, „furt dačo“.
Pomlčiac o fiškálnej konsolidácii, ktorá je síce nevyhnutná a nevyhnutne by bolela v akejkoľvek podobe, no stále existuje rozdiel medzi bolesťou po úspešnom chirurgickom zákroku a bolesťou pri lámaní v kolese.
Mimochodom, Robert Fico začal účet za obžerstvo dvanástich rokov vlád Smeru a tri roky gamblerstva Igora Matoviča vyčísľovať aj v slovenských korunách, čo neznie dobre. Jeho volič si nevie predstaviť ani miliardu, nieto tridsať, nedá sa to vyložiť na stolík v keši, sú to iba dve čísla, ktoré znamenajú veľa a veľa veľa. Dúfajme, že vodca nezačal trénovať predstavivosť svojho voliča na niečo, čo nám dnes pripadá nepredstaviteľné.
Zásadný rozdiel medzi eurom a korunou totiž nespočíva vo výške hromád potlačeného bankového papiera, ale v skutočnosti, že keď už vláde Slovenskej republiky nezostanú na účte žiadne eurá a nikto jej ich ani nepožičia, nemôže zapnúť rotačku a vytlačiť si ďalšie.
Penzistom nepríde ani prvý dôchodok, nieto trinásty. Výplata nepríde nikomu, koho platí štát – lekárom, učiteľom, úradníkom, hasičom. Ba ani vojakom a policajtom, takže nemáte nikoho, kto by tých prvých dokopal k práci zadarmo. Tam kdesi sa končí každá diktatúra. Aj Sovietsky zväz (naveky s ním a nikdy inak) nakoniec banálne skrachoval.
Mečiarovo bábo
Môže to znieť desivo. Krachy bývajú škaredé, obzvlášť bankroty celých štátov. Lenže napriek bolestným stratám je lacnejšie sa zle založeného, neživotaschopného podniku zbaviť než ho tvrdohlavo prevádzkovať ďalej. Kolaps Slovenskej republiky by mohol byť poslednou príležitosťou založiť ju nanovo a správne.
Hento dieťa splodil Vladimír Mečiar, vychoval ho Robert Fico a potom chvíľu žilo v toxickom vzťahu s Igorom Matovičom. Čím skôr ho súčasná ochlokracia uloží do hrobu, tým lepšie pre všetkých zúčastnených. Neexistuje jediný dôvod, prečo by sa to nemohlo podariť, výsledok závisí iba od imunitnej reakcie zdravšej časti spoločnosti.
Robert Fico, ktorý viditeľne stráca kontrolu aj nervy, prosebne otŕča obe ruky, aby mu občania podali povraz, na ktorom by sa mohol obesiť. Stačí si osvojiť starú ľudovú múdrosť „kto chce kam, nech si tam pekne dôjde sám“.
Vodca je obklopený ľuďmi, ktorých jedinou hodnotou je bezhraničná lojalita. Schopní sú úplne všetkého, len urobiť nedokážu nič. Stačí ich ponechať osudu. V tomto prípade by úplne stačil pasívny odpor, iba zlomyseľne vykonávať ich vôľu a nijako im nepomáhať.
Pokus o „záchranu systému zvnútra“ je nielen naivný, ale aj škodlivý. Komu sa smerovanie Slovenska nepáči, mal by okamžite prestať poskytovať svoje schopnosti štátu. Prosto nekolaborovať. O ostatné sa už verchuška postará sama.
Kolaps Ficovej republiky by, samozrejme, neznamenal, že ho nevyhnutne nahradí niečo lepšie. Vždy môže byť horšie.
Pokiaľ však vodca dostane čas, aby dokončil svoju transformáciu z nedorobenej demokracie na diktatúru nového proletariátu s vysokoškolskými titulmi a intelektuálnou výbavou dedinských lapikurkárov z predminulého storočia, zostane to tu nadlho.
Relatívne nadlho. Do času, kým to dočista nevyhnije z civilizovaného sveta a nepohltí to operetná ríša Viktora Orbána alebo si to nekúpi Čína vo výpredaji ako lacnú montážnu dielňu.
